Daniela

Henrich sa k chalupe, tak ako to v živote často býva, dostal náhodou. Približne v rovnakom čase, keď v ňom dozrievali myšlienky na kúpu apartmánu v zahraničí, stretol spolužiaka, ktorý mu ukázal tento dom. Hoci bolo zjavné, že dať dom a jeho okolie do takého stavu, v akom je dnes, bude vyžadovať nesmierne úsilie, budúci majiteľ vycítil potenciál a zmenil rozhodnutie.

Aj nás, hneď ako sme odbočili z hlavnej cesty, prepadol zvláštny pocit, akoby sme sa premiestnili do úplne iného sveta. Pred nami sa objavili vidiecke chalúpky so sedlovými strechami a rozprávkovými záhradkami s kvitnúcimi kvetmi. Žiadne vysoké ploty ani od cesty, ani medzi susedmi.

Úplne na konci nás upútal krásny domček, ku ktorému viedol štrkový chodníček s okruhliakmi, a mostík cez potôčik, za ktorým nás už čakal majiteľ domu. „Žiadny prepych tu však nehľadajte,“ upozornil nás hneď po privítaní a dodal: „Hodnota tejto chalupy spočíva hlavne v prostredí, v akom sa nachádza.“

Chalupa je dokonale ukrytá v nádhernej prírode. Jemný vánok, čerstvý vzduch a ticho, ktoré iba občas prerušil spev vtákov z neďalekého lesa, vytvárali božský pokoj, ktorý sa znásobil, keď sme vošli do domu. Majiteľ sa od začiatku snažil ponechať objekt autentický a citlivou rekonštrukciou zachoval príjemnú, ospalú atmosféru zo začiatku minulého storočia.

Heňo zveľadil chalúpku vlastnými rukami pre svoju potechu, pre rodinu a priateľov, ktorí majú dvere otvorené dokorán. Dielo, ktoré vytvoril, dýcha vľúdnosťou a pohostinnosťou rovnako ako on. Na našu otázku, kto mu pomáhal, iba skromne odpovedal: „Väčšinu som robil sám. Opravím schody, zasadím kríky, zrenovujem kúpeľňu... Baví ma to. Od stereotypu by som asi rýchlo zvädol.“

Náš hostiteľ má rád výzvy a keďže si pri činnostiach, ktoré ho bavia, paradoxne oddýchne a načerpá sily, rozhodnutie kúpiť chalupu nikdy neoľutoval. Na chalupe rád trávi čas. S priateľkou si zariadili pracovné povinnosti tak, aby tu neboli len cez víkendy, ale, naopak, 5 dní tu a 2 dni v meste. „Som tu spokojný, keď chcem byť sám, niečo zmajstrujem, idem na huby alebo maľujem obrazy, keď chceme byť medzi ľudmi, ideme s priateľkou alebo dcérou do krčmy.

Dom je rozdelený na 2 časti. Poschodie je určené pre hostí, na prízemí je obývačka, spálňa, kuchyňa a sauna. Prekvapenie nás čakalo v kuchyni, keď sme zistili, že Heňovi okrem remeselných zručností nerobí problém uvariť halušky alebo upiecť chlieb. „To sú tie moje výzvy – bola tu pec, tak som si povedal, že skúsim upiecť chlieb, prvý sa celkom nepodaril, ale dnes sa za ním len tak zapráši!“

Vynaliezavá a šikovná je aj Heňova dcéra Adrianka. „Keď niečo začnem robiť, dopredu vie, ako to bude celé vyzerať. Kuchynský kút vymyslela viac-menej ona, aby sme mali pri varení či pečení všetko poruke. Páčia sa nám hambálky nad pecou, na ktorých máme zavesené naberačky, džbány a iné ,starinky‘, ktoré sme našli na povale.“

Obývačku domáci pán zariadil pohodlnými koženými sedačkami. Oproti je kozub, z ktorého od začiatku nemal dobrý pocit, a tak ho dal radšej skontrolovať. Keby ho neprerobili, chalupa by s veľkou pravdepodobnosťou vyhorela aj so všetkými artefaktmi a obrazmi, zavesenými na stenách pod drevenými stropmi.

Napokon sme sa ešte na chvíľku zastavili na verande, z ktorej je krásny výhľad nielen do záhrady, ale aj do celého údolia. Priznám sa, práve keď som mala silné pokušenie ostať tu sedieť do večera a pozorovať prírodu, zo snívania ma vyrušil majiteľ domu: „Na verandu si často sadnem, zapálim cigaru a cítim sa tu ako v raji. I keby pršalo, dokázal by som tu sedieť celý deň a rozplývať sa od tej krásy.“ Bolo mi jasné, že nie som jediná.