Zariaďovanie a dekorovanie bytov ju bavilo už od detstva, kedy si vyrábala z krabíc od topánok malé bytíky. Hoci vyštudovala STU, vždy ju to ťahalo k žurnalistike a dostala sa k nej cez pedagogické nakladateľstvo, kde sa podieľala na príprave školských učebníc. Neskôr vydala vlastné publikácie a CD, pracovala v BBC, až kým sa nedostala k bývaniu. Práca redaktorky je zároveň jej koníčkom a teší ju, že pomáha ľuďom vytvárať domovy, ktoré im naplno odomknú krásu života.

Daniela Mýtna

<strong>Kto tu býva: </strong>Speváčka, skladateľka a spoluzakladateľka projektu Spievankovo Mária Podhradská je mamou 17-ročného Maťka a dvoch dievčat Terezky (15) a&nbsp;Katky (10). Máriu aj manžela Mira očarilo krásne prostredie Lamača, kde si postavili domček, ku ktorému patrí aj krásna záhrada.

Spievanku Máriu Podhradskú a Zahrajka Richarda Čanakyho pozná určite každý, kto má malé deti. Pred vyše 18&nbsp;rokmi prišla za Máriou kamarátka, či by s Richardom nenahrali CD s nejakými veselými pesničkami pre deti materskej školy. Tak teda vyšlo ich prvé cédečko s&nbsp;najnižším nákladom, aký bol možný – 500 kusov. Len sa za ním zaprášilo.

„Spočiatku to bola pre mňa zábava počas materskej dovolenky. Vystupovali sme po celom Slovensku, zdokonaľovali si kostýmy, investovali do ozvučenia, posúvali sa vpred hudobne i herecky... Postupne bol o naše vystúpenia taký záujem, že Riško a&nbsp;môj manžel odišli z&nbsp;práce a začali sa venovať iba tomuto projektu,“ zaspomínala si naša hostiteľka.

<strong>Čo sa v škole naučíš...</strong>

Úspech prvého DVD ich prevalcoval. Mária pri jeho tvorbe využila znalosti zo strednej pedagogickej školy, kde sa naučila, ako porozumieť detskej dušičke a ako sa naladiť na spoločnú nôtu. Spievankovo bolo razom na roztrhanie. Z tisíc ponúk koncertovať zvládli ročne zrealizovať okolo stopäťdesiat vystúpení. Po vyčerpávajúcich rokoch sa ich počet ustálil na 50 až 60 ročne.

Pri takom tempe si dnes pochvaľujú rozhodnutie spred desiatich rokov – kúpiť dom, v ktorom si vytvoria príjemné zázemie. Na vysnívané bývanie však nemali dosť peňazí, tak ako väčšina mladých ľudí. Finančne im pomohli rodičia a&nbsp;napokon sa im tesne pred Vianocami, keď bola Mária už v deviatom mesiaci tehotenstva a čakala najmladšiu Katku, podarilo dom dostavať. „Pri sťahovaní som nemohla pomáhať, musela som ležať. Našťastie mi veci pomohla baliť kamarátka, ktorá ma presvedčila, aby som sa nemilosrdne zbavila všetkého zbytočného. Oslobodila mi vlastne skrine, čo by som asi sama nedokázala,“ smeje sa spokojná Mária.

Zariaďovanie po nasťahovaní bolo veľmi hektické. „Dôležité pre nás bolo iba to, aby bolo funkčné a mohli sme v dome nejako existovať s tromi deťmi. Nejaký dizajn sme vtedy vôbec neriešili,“ pridal sa do rozhovoru Miro. Dom vymaľovali nabielo, na zem položili najlacnejšiu korkovú podlahu a&nbsp;izby zariadili z kúskov zo starého bytu, niečo dokúpili…

Hoci podlaha sa Márii farebne vôbec nepáčila a mala byť iba dočasným riešením, v dome je dodnes. Namaľovaním korkovej podlahy nabielo totiž vznikol zaujímavý efekt presvitajúcich pórov a nalakovaním viacerými vrstvami sa predĺžila jej životnosť, čo ich pozitívne prekvapilo, a keďže je príjemne teplá, nebol dôvod ju meniť.

Dom má na prízemí kuchyňu spojenú s obývačkou a jednu izbu. Na poschodí sú detské izby a pracovňa s prekrásnym výhľadom na západ slnka. „Zariadenie celého nášho domu, okrem kuchynskej linky a&nbsp;sedačky, sme poskladali z&nbsp;nábytku a vecí, ktoré majú svoj príbeh alebo minulosť nejako spätú s našou rodinou,“ prezradila Mária a ukázala nám šijací stroj, na ktorom Mirova prababka šila šaty pre celú dedinu. Stolička s kruhovým sedákom patrila Majkinej pratete a ujovi, ktorým v 50. rokoch zakázali lekársku prax, zhabali majetok a všetko zapečatili v čakárni. Ako deti to chodili obdivovať cez kľúčovú dierku. Šarmantné kreslá i toaletný stolík sú zasa po prarodičoch z Oponíc. „Dokonca sme na povale našli okná z kostola, ktoré tam schoval môj dedko, aby ich zachránil pred spálením. Dnes nám slúžia nielen ako milá spomienka, ale aj ako rám na rodinné fotografie,“ povedal Miro.

Hoci sa rodinka v dome cítila po celý čas príjemne, pred štyrmi rokmi sa rozhodli, že zmenia interiér tak, aby nebol iba funkčný, ale aj estetický. O pomoc požiadali kamarátku dizajnérku, ktorá im priniesla knihy a časopisy o bývaní, a&nbsp;postupne spoločne kreovali štýl budúceho interiéru. Výhodou bolo celkom dlhé obdobie bývania v dome, počas ktorého sa vyprofilovali nároky jednotlivých členov domácnosti a&nbsp;spoznali všetky slabiny a&nbsp;svetlé stránky príbytku.

Dnes po renovácii ťažko opísať fluidum, ktoré dom vyžaruje. Na stenách pribudli tapety s&nbsp;kvietkovanými motívmi, ktoré domácnosť zútulnili rovnako ako textílie a doplnky. A hoci je stále zariadený prevažne nábytkom po predkoch, Máriin hravý, šibalský dotyk cítiť v&nbsp;každej miestnosti.