V Hubiciach sa Boris chystá chovať kone, postaviť stajne, zdá sa, že to bude veľkolepé,“ tvrdí zdroj P7dní a internet vydáva svedectvo, že nemusí byť ďaleko od pravdy. Politik si v minulosti objednal projekty minimálne v dvoch architektonických štúdiách, ktoré sa výsledkom chvália verejne. Vyplýva z nich, že veľký kaštieľ chcel majiteľ otvoriť pre verejnosť a nezavrhoval ani chov koní.
Architekti navrhli okrem ubytovacích kapacít, zasadacieho salóna, jedálne asi pre päťdesiat osôb, wellnessu s vírivkou a so saunou miestnosť pre správu či šatňu personálu. Mapa okolia počítala s historickou koniarňou, maštaľami aj hospodárskou budovou. A aká je realita? Veľký kaštieľ čoraz viac pripomína vizualizáciu jedného z projektov. Keď sme však oslovili Borisa Kollára, grandiózne plány nepotvrdil ani nevyvrátil. „Urobil som len nutné, čo požadovali pamiatkari, a to strechu. Kým majetkovo nevyrovnám pozemky, nič viac robiť nebudem,“ povedal pre PLUS 7 DNÍ úsporne a tému, na ktorú býval v minulosti už alergický, viac nerozvádzal.
História kaštieľa
V čase, keď získali Wienerovci-Weltenovci hubické panstvo, nešli do neznáma. Predchádzala ho romantická povesť.
„Cez množstvo malých dedín rozosiatych po nekonečnej rovine vedú cesty lemované agátmi, medzi nimi sa ako oáza vynímajú Hubice so svojou krásnou záhradou a vkusným, pekným kaštieľom. Podlahu budovy stojacej v záhrade zdobenej tým najvyhľadávanejším rastlinstvom pokrýva mozaika. Jeho interiér je doslova preplnený vyberanými klenotmi umenia. Sotva v ňom nájdeme priestor, ktorého steny by úplne nezakrývali hodnotné olejomaľby,“ opisovali dobové anály veľký kaštieľ, keď ho v roku 1882 kúpil rakúsky veľkoobchodník Eduard Wiener-Welten.
Pôvodom aristokrat viedol vlastnú banku a keď nepobýval v majestátnom paláci na Schwarzenbergplatzi vo Viedni, odchádzal do vidieckého sídla v Leopoldsdorfe. Panstvo v Hubiciach si dlho neužil, po jeho smrti ho zdedil mladší syn Rudolf, ktorý sa tam zdržiaval od júna do augusta.
Syn napokon z malých Hubíc vytvoril centrum pre európsku smotánku, najmä tú, ktorá sa zaoberala chovom koní. Za dedinou organizoval dostihy, na ktoré prichádzali jazdci a kone z Francúzska, Anglicka, Nemecka, Česka. „Koňom domáceho pána vypaľovali na srsť znak huby. Ešte ako chlapci sme na poli našli podkovy aj starý kožený bičík. Dodnes pri kaštieli stoja barónove maštale a koniareň,“ povedal nám minulý týždeň pyšne Hubičan, ktorému ťahá na dôchodkový vek.
Podľa dobových záznamov mali páni vnútri veľkého kaštieľa knižnicu aj záhradný salón, no zaťažení boli najmä na park, ktorý neustále modernizovali. Na hornom konci dali vysadiť ihličnatý les, aby sa cítili ako v Alpách, blízko postavili labutí rybník s ostrovčekom či vodáreň s hracími hodinami. Dodnes tam zostali obrysy prírodného jacuzzi, kde sa rodina v lete kúpala. Rastliny, dreviny či kvetiny nosili zo zahraničia alebo im ich niekto daroval. O jednom strome v parku sa dodnes v Hubiciach hovorí ako o Rákócziho.
